Bilancia roka nie je o tom, že na seba nadávame

Záver roka sa spája s bilancovaním. Je vám blízke?
Áno, zvyknem sa pozrieť do minulosti a robím to z viacerých dôvodov. Na jednej strane si tak pospomínam, čo som vlastne zažila – najmä na príjemné veci človek často zabudne – a zároveň je to veľmi užitočný nástroj, ako seba samého spoznať. A zobrať si z toho niečo do budúcnosti.

Rozoberme to bližšie. Ako vaša bilancia vyzerá?
Osobne to mám tak, že nielenže sa pozerám na veci, ktoré sa mi podarili, ale kladiem si otázku, prečo sa mi podarili. Čo som urobila, ako som to urobila, vďaka čomu mi to vyšlo – ktorými mojimi vlastnosťami, zručnosťami, rozhodnutiami to bolo? Vďaka takejto analýze si uvedomujem svoje výhody – či už osobnostné alebo skúsenostné. A vďaka tomu, že si ich zvedomím, viem, že ich môžem využiť aj v budúcnosti, v situáciách, ktoré môžu byť ťažké, nečakané, nové.

Skúsme to ilustrovať na príklade.
Napríklad som musela pracovne viac prejsť do online priestoru. Človek si musí vytvoriť nový systém, je to celé neznáme a môže to byť stresujúce. Už z minulosti som však o sebe vedela, že mám organizačné schopnosti, tak som si spravila prieskum, aké rôzne typy systémov môžem pri online práci využívať. Vďaka tomu som sa vnútorne nastavila, že to bude v poriadku. Čiže hľadám veci, ktoré mi pomáhali. Inými slovami – zdroje.

Nie všetci však fungujú tak, že si stanovujú ciele. A najmä posledný rok a pol sa väčšina ľudí snažila najmä prežiť. Mnohí prešli stratami. Čo s bilanciou v takom prípade?
Pozerať sa na svoje zdroje je dôležité najmä v ťažkých časoch. Pýtať sa: čo ma v náročných chvíľach posilňovalo, čo mi pomáhalo? Môže to byť napríklad sociálny kontakt. Možno som trávila čas s človekom, od ktorého cítim podporu. Uvedomiť si takéto momenty môže byť veľmi dobrá pomôcka pre zvládnutie budúceho roka: vedieť o sebe, že som človek, ktorý potrebuje kontakty, a uvedomiť si, pri kom viem načerpať energiu. Alebo mi mohli pomôcť úplne iné veci. Starala som sa o seba? Spomalila som? Niekedy to všetko môžeme robiť úplne automaticky, ale ak máme naše zdroje zvedomené, ľahšie ich využijeme v budúcnosti. Samozrejme, môžeme sa pozrieť aj na veci, ktoré sme nezvládli, ktoré boli ťažké.

Človek sa však môže 31. decembra cítiť ako zbitý pes a reálne môže mať za sebou mnoho neúspechov. A keď si ich všetky pred seba postaví, môžu ho prevalcovať.
Netreba sa zaoberať všetkým, stačí si vybrať pár kľúčových vecí. Dôležité je najmä to, ako sa na ne pozeráme. Ak sa začneme kritizovať a nariekať, čo všetko sme spravili zle, nikam nás to neposunie. Platí, že keď sa na niečo pozeráme z odstupu, väčšinou neprežívame už také silné emócie, mohli by sme byť preto schopní pozrieť sa na naše neúspechy z nadhľadu. Prečo to nevyšlo? Kde som urobil chybu? A keď si ju zadefinujeme, treba sa zastaviť. Nebudem sa tým viac trápiť, ale pozriem sa na to, čo by som z toho mohol vyťažiť, aby sa to neopakovalo, čo možno musím zmeniť. Je možné identifikovať si miesta rastu: niekto to volá aj slabosti.

Znie to náročne. Je každý schopný prísť na odpovede?
Áno, je to náročné, vyžaduje si to čas a ochotu naučiť sa pozerať na veci trochu inak. Väčšinou sme zvyknutí veci len rozpitvávať a nadávať na seba. Ale keď sa naučíme klásť si otázku – ako sa z toho poučím?, tak to ide. Naozaj nie je cieľom trestať sa. Ak aj skĺzneme do sebakritiky a ľutovania sa, treba sa zastaviť a pripomenúť si, že to robím preto, aby mi to pomohlo do budúcnosti.

Je možné takéto bilancovanie aj v partnerskom vzťahu?
Záleží na tom, na čo sa chceme vo vzťahu pozrieť. Ak je v ňom veľa nedorozumenia, chýba v ňom ocenenie, niekedy úplne stačí pozrieť sa na konci roka na to, za čo sme vďační, alebo čo na tom druhom oceňujeme. Nemusíme bilancovať všetko, môžeme sa pozrieť len na konkrétnu oblasť, ktorá nás láka. Veľa sa stretávam s tým, že keď máme náročnejšie obdobie vo vzťahoch – a tieto časy prinášajú väčšie ťažkosti, viac stresu, takže automaticky vzniká viac konfliktov – sme natoľko zahltení tým ťažkým, že zabúdame na pekné veci, na to, čo máme na druhom radi. Viem si predstaviť, že sa môže hovoriť aj o negatívach, ale mali by sme vytiahnuť maximálne jednu, dve, tri veci, čo sa nám nepáčili, aby to neskĺzlo do kritiky a neskončilo ešte väčším odcudzením. A, samozrejme, hovoriť cez seba.
Nehovoriť – si taký a taký, ale – keď si robil toto, cítila som sa takto a bola by som rada, keby sme s tým niečo urobili. Záleží aj na tom, či sa partneri aj počas roka takto rozprávajú. Ak nie, možno by som šla radšej iba do oceňovania.

Skúsenosť mnohých ľudí je, že cez sviatky sme na seba milí, no potom sa všetko vráti do starých koľají. Čo konkrétne môžeme urobiť, ak nechceme, aby to tak bolo?
Jediné, čo môžeme spraviť, je zmeniť seba. Hľadať spôsoby, ako niečo urobiť inak – a potom je šanca, že aj druhá strana začne inak reagovať. Často sa mi stáva, že príde klientka s prianím, aby sa jej manžel správal inak. Na to jej však môžem povedať jediné – potom by tu mal sedieť on. To, čo môže urobiť ona, je zistiť, čo vo vzťahu potrebuje urobiť pre seba. Ak je manžel veľmi kritický, možno mu to potrebuje povedať. To je to, čo vo vzťahu často chýba – že ten druhý nekomunikuje, že mu niečo prekáža, iba sa urazí a ten prvý nemusí ani tušiť, že je to jeho štýlom komunikácie. Niekedy tiež môže byť vo vzťahu nepísaná atmosféra, že sa partneri navzájom kritizujú. Človek sa však vždy môže učiť, ako komunikovať viac podporne. Lebo keď kritizujeme, druhý ide do obrany. Buď sa stiahne, alebo kritiku vráti, takže sa nič nevyrieši. Niekedy človek ide za psychológom aj preto, aby zistil, čo má robiť so svojimi emóciami, keď naňho druhý útočí. Môže to byť o tom, že ako dieťa ho rodič neustále kritizoval, a vo chvíľach kritiky od partnera začne reagovať, ako keby tam pred ním stál ten rodič. Stáva sa dieťaťom a nerozumie prečo. Potrebuje sa na tie bolesti z detstva pozrieť a popracovať na tom.

Spomínate kritickosť – ide o častý motív?
Kritika býva veľmi častá, je to jeden z eskalátorov konfliktov. A nemusí sa to týkať len partnerstva. Prijať kritiku – na rôznych miestach – aj v našej spoločnosti, je veľká téma a vyžaduje si veľa vnútornej práce na sebe. Ľudia, ktorí k nám prichádzajú, často vravia, že sa nemali kde naučiť, ako správne dať a prijať spätnú väzbu.

Doba, v ktorej sa nachádzame, kritickosť ešte zvyšuje.
Áno, deje sa to vtedy, keď cítime stres, zmätok, strach – a práve to je to, čo veľa z nás teraz cíti, v rôznej podobe. Strach z izolácie, z toho, že nemám kontrolu nad životom, že nie som v kontakte s ľuďmi, že mi zrazu berú slobodu, strach zo smrti, o svoje zdravie… Či už je ten strach racionálny alebo iracionálny, cítime ho. Keď máme strach, viac sa aktivujú naše emočné siete a reagujeme prudšie. Vieme byť veľmi rýchlo nahnevaní, obranárski, veci oveľa viac vyhodnocujeme ako ohrozenie. Dnešná doba nás akoby stavala pred nutnosť vybrať si z dvoch presvedčení, ukázať, kde stojíme. A keď si ľudia vyberú, dodá im to pocit bezpečia. No zároveň začnú ako ohrozenie vnímať tých na druhej strane. A potom sa stáva, že sa voči nim začnú správať až zhadzujúco, ponižujúco – lebo sa cítia v práve. To je, bohužiaľ, nebezpečenstvo dnešnej doby. Len čo zažívame ťažké časy, reagujeme na svoje vnútorné strachy, obavy a zvykneme byť radikálnejší, extrémnejší, menej počúvame druhého. Keby sme ho naozaj počúvali, mohlo by to v nás aktivovať pocit ohrozenia.

Prečo?
Môžeme mať pocit, že keď ho uznáme, neplatí, čo vravím ja. Že vyjsť mu v ústrety znamená ísť proti sebe. Práve preto máme tendenciu združovať sa s tými, ktorí si myslia to isté, lebo to vytvára pocit bezpečia. Vytvárame si svoju bublinu, čo je úplne bežné a v poriadku, ale rizikom je, že tí druhí sa nám začnú vzďaľovať, prestávame s nimi byť v kontakte, dokonca v ňom ani nechceme byť, lebo sú pre nás nebezpeční, divní, naivní, iracionálni…

Mnoho ľudí má dnes skúsenosť, že sa na „druhej strane“ ocitajú ich blízki. Ako s tým pracovať?
Možno si postačí len priznať, že máme strach. Každý sa niečoho bojí. Ten, kto tvrdí, že nie, tak si svoj strach iba neuvedomuje. Keď si priznám, že sa bojím, možno aj tých druhých, vie to priniesť úľavu, vtedy emócie strachu neraz poľavia. Veľmi nápomocné je tiež pri komunikácii hľadať, či je niečo, čo vieme tomu druhému uznať, stačí len časť, možno percento. Hľadanie toho, s čím vieme súhlasiť, alebo čo vieme pochopiť, často deeskaluje konflikt a môže obe strany priblížiť. Človek sa tiež môže o seba začať viac starať. Znie to tak, akoby to spolu nesúviselo. Presne to však v náročnej dobe potrebujeme. Ak sa o seba nestaráme, sme ešte unavenejší a vyčerpanejší – a ako sa vtedy človek správa? Viac emocionálne a menej racionálne. Rýchlejšie vybuchneme, viac kričíme, sme menej tolerantní.

Na staranie sa o seba treba čas – a ten vždy nemáme.
Je to o prioritách. Navyše, toho priestoru pre seba ani nemusí byť tak veľa. Niekedy stačí polhodinka aktivity, ktorá nás uvoľní alebo posilní. Naraz reagujeme úplne inak, zrazu máme energiu. Nejde len o to, že človek potom trávi viac času s rodinou, ale reálne sa mení. Práve na toto pritom ľudia zabúdajú – starať sa o seba. Treba však hľadať veci, ktoré fungujú nám osobne, nie ktoré „by nás mali uvoľniť“. Možno nepotrebujeme behať, len sa ísť na pätnásť minút večer poprechádzať. Sú ľudia, ktorí prídu z práce, idú do sprchy, a po desiatich minútach vychádzajú s pocitom, že zo seba zmyli všetko negatívne, čo cez deň zažili.

Vedia ľudia, čo im pomáha?
Nie vždy – lebo tomu dávame málo pozornosti. Nikto iný ako my sami to však nedokáže nájsť. Ani ja ako psychologička vám na to nedám návod, len vám môžem pomáhať s pátraním. Každý si musí všímať sám na sebe, pri čom zrazu pocíti úľavu, pri čom príde na iné myšlienky, hoci inokedy mu nonstop bežia hlavou starosti.

Jednou z vašich profesijných tém sú straty – práve teraz zažívame obdobie mnohých strát. V čom ako psychologička môžete človeku, ktorý niečo stratil, pomôcť?
Ľudia často prichádzajú s tým, že nevedia, s kým sa o tom rozprávať. Že nikto sa s nimi o tom nevie normálne baviť, dokonca ich prestávajú kontaktovať, začínajú sa im vyhýbať. Cítia sa osamelí, až izolovaní. Tí druhí to pritom nemyslia zle, keď človeku, ktorý stratil blízkeho či prácu, povedia – to bude dobré, to prejde. No presne toto sú veci, ktoré človeka zabolia.
Ľudia mi opakovane hovoria, že oceňujú, keď im niekto dá priestor, aby o tom jednoducho hovorili. Keď môžu pri tom druhom plakať a necítia sa blbo, že opäť plačú. Potrebujú plakať, lebo niečo stratili – aj keď len pocit slobody. Čiže ja som tam len na to, aby som bola pri nich a možno ich trochu sprevádzala fázami smútenia. Či už sme stratili nejakú osobu, alebo nám len ukradli auto, zvykneme prechádzať fázami, ktoré bývajú podobné. A ja viem rozpoznať, v ktorej fáze sa človek nachádza, a pomôcť mu prejsť plynulejšie z jednej do druhej – až k akceptácii straty, čo je ideálny cieľ.

Ľudia sa teda nemusia trápiť tým, keď nevedia, ako na človeka, ktorý o niekoho prišiel, reagovať?
Je aj trochu prirodzené nevedieť to. V našej spoločnosti sa príliš nehovorí o smrti či strachu zo smrti. Bojíme sa, aby sme toho druhého nezranili, nepovedali niečo prisilné. No niekedy naozaj stačí len byť ticho. Alebo povedať: Máš to ťažké. Alebo: Keby si niečo potreboval, som pri tebe. Prípadne sa len spýtať: Chceš sa o tom rozprávať? Počúvam ťa. Dokonca stačí povedať aj: Hm. Alebo: Aha, áno, tohto sa bojíš. Toto zažívaš. Z tohto si smutný. To úplne stačí. Niekedy máme pocit, že potrebujeme tomu druhému niečo povedať, aby sme to zmenili alebo mu zobrali časť bolesti. Ale človek si to potrebuje odžiť, nevie to len tak vypnúť. Dokonca by to ani nebolo dobré.

Ešte tvrdšie než na dospelých dolieha pandémia na deti. Čo dospelí zvyknú vo vzťahu k nim podceňovať?
Všímam si, že ako dospelí si zvykneme vravieť: my sme tí, ktorí potrebujú zarábať peniaze, riešiť očkovanie – prečo by z toho mali mať stres deti? Ale ony vnímajú, čo sa deje naokolo, vnímajú, ako sa cítime. Ani si nemusíme uvedomiť, že sme rozrušení, ale ony to z nás cítia a často sa naladia na podobnú vlnu a my zrazu nechápeme, prečo sú nervózne alebo nesvoje. Kadečo započujú z debát dospelých, zo správ, od ďalších detí, a tým, že u nich naplno pracuje fantázia, môžu si vytvoriť až nereálne strachy. Niekto v okolí zomrie a oni sa zrazu zľaknú – však aj môj otec, mama môžu zomrieť. Môžu začať na nás byť naviazanejšie a my sa vôbec nemusíme dozvedieť, čo je za tým. Pri tínedžeroch si zas málo uvedomujeme, aké dôležité je pre nich sociálne prostredie. Sú v období, keď sa im vďaka tomu formuje identita. Keď nemajú okolo seba rovesníkov, môže to byť pre nich jednak veľmi bolestivé a jednak sa môžu začať sťahovať do seba. Zatvárajú sa do izieb, trávia čas pri počítači alebo telefóne, menej komunikujú, prestávajú robiť bežné veci. Môžeme si hovoriť, akí sú leniví, že na všetko kašlú. No aj pre dospelých je náročné mať sebadisciplínu v tomto novom systéme. Ony v tom navyše môžu mať rôzne strachy. Aký to bude mať dosah na ich budúcnosť? Čo keď stratia kamarátov a už nikdy žiadnych mať nebudú? Čo ak sa kvôli tomuto typu výučby nedostanú na vysokú školu? Neraz prichádzajú o všetky záľuby, o všetky aktivity a začínajú rozmýšľať, či má ich život vôbec zmysel.

Ako im v tom môžeme pomôcť?
To, čo môžeme urobiť, je to, že im dáme priestor, ak chcú o tom hovoriť. Musíme ich však počúvať bez kritiky, nezľahčovať, nevyvracať, len sa zaujímať o to, čo sa im deje. Niekedy stačí naozaj máličko, aby sa mohli cítiť pochopení a povedali si – o. k., nie som v tom sám.

Nemáme ich povzbudiť?
Môže byť nešťastné hovoriť vety typu – neboj sa, o chvíľu sa to skončí. Lebo my predsa nevieme, kedy sa to skončí. V podstate im tým dávame falošnú nádej a ak sa nenaplní, môžu sa cítiť ešte horšie. Často tiež zvykneme hovoriť vetu – neboj sa. To je to isté, ako keď niekomu povieme – nehnevaj sa. Človek sa po takej vete neprestane báť, ani sa neodhnevá. Môže však byť nápomocné, keď mu povieme: Počujem, ako to vnímaš a že máš veľký strach, ale toto sa naozaj nestane. Avšak jedine v prípade, že máme pádne argumenty. Ak vám napríklad povie, že kamarát sa s ním nebude kamarátiť, nezareagujeme – neboj sa, neprestane. Lebo to naozaj nevieme. Ale môžeme mu povedať – o. k., pozrime sa, ako by sa na vašom vzťahu dalo takto na diaľku zapracovať. Prípadne, ak má strach, že sa nedostane na vysokú školu, pýtajme sa ďalej – z čoho máš najväčšie obavy? Ak napríklad z toho, že nespraví maturitu, zisťujme, ktorý predmet mu ide najhoršie a ako mu s tým môžeme pomôcť. Ak prejavíme podporu a ony uvidia, že to má riešenie, alebo cítia, že im rozumieme a počúvame, ich strach môže povoliť. Lebo nielen deti, ale aj dospelí majú sklon predstavovať si hrôzostrašné scenáre v budúcnosti. No kľúčové je spýtať sa – o. k., ale čo môžem urobiť teraz? Často nevidíme, že pred tou budúcnosťou je ešte dlhá cesta, že to môžeme nejako zvrátiť, niečo pre seba urobiť.

A tým sa dostávame k plánom do budúceho roku, ktorý mnohí – takmer všetci – očakávajú s obavami. Ako si presvetliť budúcnosť, keď ju človek vníma v temných farbách?
Ako hovoríte – presvetlenie je jedna z vecí, čo pre seba môžeme urobiť. Vieme, že veľa vecí je nejasných, ale stále zostávajú také, ktoré vieme ovplyvniť alebo realizovať. Môžu to byť drobnosti. Veľakrát robíme len to, že si dáme nejaké predsavzatie, ale tým skončíme. Preto nefungujú. Presne tak. Podľa výskumov si ich dáva takmer polovica ľudí, no približne osemdesiat percent s tým ešte v priebehu januára skončí. Dôvodov je veľa. No jeden z nich je, že to nevnímame ako proces. Neuvedomujeme si, že si ich treba naplánovať a byť v tom pláne konkrétny. Nestačí si povedať, že chcem začať viac čítať. Ale povedať si – o. k., vždy v piatok, keď uložím deti spať, si budem aspoň polhodinu čítať. To už je konkrétny plán. Viem, ako ho budem realizovať, a po čase ho môžem vyhodnotiť. Plán nám pomáha, aby sme sa v tom udržali. Lebo zlyhávania prichádzajú veľmi často. Príde piatok večer a ja nečítam. Potom sa môže stať, že si poviem – á, to potom nemá význam, prestanem to robiť. Keď sa však učíme niečo nové, často príde veľa zlyhaní a návratov do toho pôvodného. Až keď vydržíme, môžeme si reálne zmeniť život.