Vek 0 – 2 roky
Deti vo veku do dvoch rokov napredujú práve tým, že spoznávajú svet okolo seba. Hraním sa získavajú porozumenie, ako fungujú rôzne predmety a prirodzene sa učia aj také veci ako fyzikálne zákony (napr. gravitácia). Osvojujú si manipuláciu s predmetmi a vďaka tomu si zlepšujú aj priestorové vnímanie a predstavivosť. Komunikáciou si zasa zlepšujú schopnosť porozumenia, rozširujú slovnú zásobu. Tým, že pozorujú naše reakcie a správanie, vnímajú, ako sa ľudia správajú a ako prejavujú a manažujú svoje emócie.
Množstvo hier a rozprávok je tvorených aj pre tie najmenšie deti. Dokonca tvorcovia niektorých sa snažia myslieť na všetky tieto poznatky a urobiť ich náučnými. Vznikajú hry, kde sa deti učia rozlišovať predmety, učia sa cudzí jazyk, rozpoznávajú farby, či poučné rozprávky. Má to všetko však jeden háčik. Deti do 3. roka sa učia primárne prostredníctvom priamej skúsenosti. Potrebujú si veci ochytať, premiestniť, niekedy aj ochutnať, či hodiť na zem. V komunikácii s inými je pre nich veľmi dôležité, ako na neho reaguje druhá strana. Aj my dospelí, bez toho, aby sme si to uvedomovali, prispôsobujeme svoju komunikáciu dieťaťu. Niekedy časť slova zdôrazníme, inokedy ho viackrát zopakujeme, či povieme synonymum. Toto všetko prispieva k tomu, že sa naše dieťatko dokáže učiť a napredovať. Inými slovami, obrazovky nie sú nebezpečné, no deti do 2 rokov sa z nich dokážu naučiť len minimum a ak pri nich trávia príliš veľa času, prichádzajú o možnosť učiť sa priamou skúsenosťou.
Benefity
Videohovor s blízkou osobou umožňuje upevňovať vzťah s iným členom rodiny, ktorý je aktuálne veľmi vzdialený a inak sa s ním dieťa nevie stretnúť. Pravdaže hovory by mali byť krátke a dobrovoľné rešpektujúc náladu a nastavenie dieťaťa.
Riziká a nevýhody
Ak trávia pred obrazovkou príliš veľa času, uberajú si tak čas o iné aktivity, v ktorých získavajú rôzne sociálne, či manuálne zručnosti. Inými slovami, ak trávi moje dieťa veľa času pred obrazovkou, zostáva oveľa menej času na pohyb, rozhovory, manipuláciu s 3D predmetmi a pod., ktoré dieťa potrebuje, aby zdravo napredovalo a rozvíjalo svoje schopnosti.
Náučné počítačové hry nevedia deti využiť na učenie sa, lebo si ešte nevedia prepojiť obrazovku s reálnym svetom. Oslabuje sa tak ich emočné a sociálne učenie, i učenie napodobňovaním. Deti najviac čerpajú z osobnej komunikácie, kde sledujú aj našeneverbálne prejavy a reakciu na to, čo im hovoríme.
Používanie obrazovky ako odmeny a jej odobratie ako trest v skutočnosti vedú ešte k ich „posadnutosti“ a k častejšiemu vyhľadávaniu a dožadovaniu si obrazovky, pretože z nich robíme niečo výnimočné a vzácne.
Filmy, rozprávky, reklamy a hry sú vytvárané tak, že sa snažia neustále upútavať našu pozornosť, aby sme od nej nechceli odísť. Predstavte si to tak, ako keby im niekto každý chvíľku ukázal novú hračku. Ak je pri hre zapnutá obrazovky, rozptyľuje ich to od inej aktivity. Zároveň, pri častom pozeraní na obrazovku sa im môžu iné aktivity zdať nudné, pretože ich tak intenzívne nestimulujú a dieťa sa musí v hre „motivovať“, resp. stimulovať samo.
Vek 3 – 5 rokov
Americká pediatrická asociácia na základe dlhodobých výskumov odporúča v tomto veku, aby čas pred obrazovkou „vysokokvalitného programu“ nepresiahol 1 hodinu denne.
Benefity
Pomalé a premyslene vyberané (edukatívne) detské médiá môžu podporiť učenie detí, hlavne, ak žijú v menej podnetom prostredí a nemajú dostatok vzorov, od ktorých sa môžu učiť. Výskumy ukazujú, že u detí z dostatočne podnetného prostredia, nemajú médiá výrazný vplyv na ich rozvoj. Ak má mať obrazovka nejaký pozitívny účinok, je potrebné vyberať rozprávky a hry určené priamo pre deti a cielene sa zamýšľať, čo ich daná aktivita naučí.
Výskumy ukazujú, že najväčší prínos pre dieťa majú obrazovky práve vtedy, ak to robíme spoločne. Spoločné pozeranie a následne rozprávanie sa o tom, čo sa videlo, pozitívne vplývajú na emočnú inteligenciu detí, hlavne na ich schopnosť empatie, rozpoznávania emócií a lepší odhad vlastných schopností. Napríklad ak vidíme, že sa tam udeje niečo, čo sa nám zdá nevhodné, porozprávame sa s dieťaťom, zaujímame sa, ako to vnímalo, čo si o tom myslí a vedieme ho k tomu, aby si samé uvedomovalo, v čom bolo dané správanie nevhodné a ako inak sa mohla daná postava zachovať. Ak deti pozerajú/ hrajú už pre nás známu hru, nie je potrebné pri nich sedieť každý jeden krát.
Videohovor s blízkou osobou umožňuje upevňovať vzťah s iným členom rodiny, ktorý je aktuálne veľmi vzdialený a inak sa s ním dieťa nevie stretnúť. Pravdaže hovory by nemali trvať hodiny a mali by byť dobrovoľné rešpektujúc náladu a nastavenie dieťaťa.
Riziká a nevýhody
Aj v tomto veku platí, že ak deti trávia pred obrazovkou príliš veľa času, uberajú si tak čas o iné aktivity, v ktorých získavajú rôzne sociálne, emočné či manuálne zručnosti. Inými slovami, ak trávi moje dieťa veľa času pred obrazovkou, zostáva oveľa menej času na pohyb, interakciu s inými ľuďmi, rozvoj jemnej motoriky, tvorivosti, či učenie pracovať so svojimi emóciami. Všetko toto dieťa potrebuje, aby zdravo napredovalo a rozvíjalo svoje schopnosti.
Deti v tomto veku veľmi ťažko odlišujú realitu od toho, čo vidia na obrazovke. Znamená to, že do veľkej miery veria, že to, čo sa tam deje, sa deje aj v skutočnosti. Ak vidia, ako niekto niekoho okradne alebo udrie, myslia sa, že sa to naozaj stalo. Ideálne je, aby rozprávka, či hra bola určená pre dieťa tohto veku. Nie všetky detské programy, či hry sú však naozaj vhodné pre deti, preto vždy odporúčame pozrieť si, čo vlastne naše deti idú robiť, hrať či pozerať. Premyslený výber aktivity je preto kľúčový.
Deti v tomto veku sa veľmi učia nápodobou. Opakujú to, čo vidia, že robíme my dospelí, či iné deti a často si vyberajú práve to „najnevhodnejšie“. Bežné programy v TV, či hry sú často určené pre staršie deti, ktoré už nie sú tak silno ovplyvniteľné. Naopak škôlkari sa často radi hrajú na to, čo videli, či už v škôlke, doma alebo na obrazovke. Program na obrazovke by preto mal byť vopred preverený, ideálne edukatívny. Rozhovor o tom, čo videli, či robili býva často veľmi príjemnou aktivitou na utožovanie vzťahu a zároveň preventívnou aktivity.
Používanie obrazovky ako odmeny a jej odobratie ako trest v skutočnosti vedú k ešte väčšej „posadnutosti“ a k častejšiemu vyhľadávaniu a dožadovaniu si obrazovky, pretože z nich robíme niečo výnimočné a vzácne. Rizikové je i používanie obrazovky na upokojenie dieťaťa alebo na odpútanie pozornosti, kedy si deti neosvoja vhodnejšie stratégie zvládania nepohody a budú sa fixovať na obrazovku.
Filmy, rozprávky, reklamy a hry sú vytvárané tak, že sa snažia neustále upútavať našu pozornosť, aby sme od nich nechceli odísť. Predstavte si to tak, ako keby im niekto každý chvíľku ukázal novú hračku. Ak je pri hre zapnutá obrazovka, rozptyľuje ich to od inej aktivity. Zároveň, pri častom pozeraní na obrazovku sa im môžu iné aktivity zdať nudné, pretože ich tak intenzívne nestimulujú a dieťa sa musí v hre „motivovať“, resp. stimulovať samo.
Vek 6 – 10 rokov
Americká pediatrická asociácia na základe dlhodobých výskumov odporúča v tomto veku, aby čas pred obrazovkou nepresiahol 1,5 hodiny denne, nezahŕňajúc kontakt s počítačom v škole.
Benefity
V tomto veku už deti dokážu odlišovať realitu od fikcie, a zároveň sú schopné chápať príbeh, ktorý sa pred nimi odohráva alebo aktivitu, ktorú práve vykonávajú. Čas pri obrazovke môže byť obohacujúci, ak je zameraný na kvalitné a edukatívne programy. Z nášho pohľadu nie je už tak potrebné limitovať sa na aktivity, ktoré sú vhodné pre daný vek. Oveľa dôležitejšie je, aby podporovali záujem dieťaťa. Netlačme ho pozerať niečo len preto, že je to pre neho vhodné alebo preto, že to pozerajú aj rovesníci. Ak sa moje dieťa zaujíma o vesmír, stiahnime si dokument o vesmíre, čítajme si o planétach alebo spoločne pozorujme let na mesiac. Pravdaže, stále sú typy hier a filmov, na ktoré je ešte priskoro.
Školáci už dokážu vyhľadávať informácie na internete, ktoré potrebujú. Ak ich navedieme, ako hľadať kvalitný obsah a povzbudíme ich hľadať odpovede na rôzne otázky, rozvíjame nie len ich vedomosti, ale aj tvorivosť, zvedavosť a učíme ich, ako kvalitne využívať čas pri počítači.
Výskumy ukazujú, že najväčší prínos pre deti majú obrazovky práve vtedy, ak to robíme spoločne. Spoločné pozeranie a následné rozprávanie sa o tom, pozitívne vplývajú na emočnú inteligenciu detí, hlavne na ich schopnosť empatie, rozpoznávania emócií a lepší odhad vlastných schopností. Zároveň tým utužujeme vzťah a lepšie sa spoznávame. Veľký význam má aj rozprávať sa s deťmi o tom, čo sa na obrazovke udialo a ako to chápu, čo by urobili inak alebo čo sa im páčilo a nepáčilo. Vedieme ich k tomu, aby sa samé zamýšľali a dali argumenty, prečo sú o svojom názore presvedčení. Samozrejme nie je potrebné pri nich sedieť neustále, no je dôležité vidieť, čo naše deti pozerajú a hrajú. Toto obdobie je ideálne na učenie sa o bezpečnosti a ochrane súkromia na internete, aby lepšie vedeli rozpoznať nebezpečie a vhodne naň reagovať. Nastavenie rodičovskej kontroly teda nestačí.
Videohovor s blízkou osobou, či kamarátom umožňuje upevňovať vzťah s osobou, ktorá je aktuálne veľmi vzdialená a inak sa s ňou dieťa nevie stretnúť. Pravdaže hovory by mali byť dobrovoľné rešpektujúc náladu a nastavenie dieťaťa.
Riziká a nevýhody
Ak deti trávia pred obrazovkou príliš veľa času, uberajú si tak čas o iné aktivity, v ktorých získavajú rôzne sociálne, či manuálne zručnosti. Výskumy ukazujú, že deti, ktoré v tomto veku trávia viac ako 2 hodiny denne pred obrazovkou, majú zhoršené kognitívne schopnosti a ak majú zároveň nedostatok spánku, zvyšuje to ich impulzivitu. Vo všeobecnosti býva pre takéto deti charakteristické aj menej pohybu, slabšia fantázia, zhoršená schopnosť komunikácie s druhými, málo záujmov, obezita, depresívne prejavy, častejšie úzkosti a nižšie sebavedomie. Našou úlohou ako rodiča je snažiť sa urobiť rovnováhu medzi pasívnymi aktivitami, kedy dieťa len prijíma (patrí sem aj obrazovka) a aktívnymi, kde dieťa samo musí zapájať fantáziu a vyvíjať iniciatívu.
Používanie obrazovky ako odmeny a jej odobratie ako trest v skutočnosti vedú k ešte väčšej „posadnutosti“ a k častejšiemu vyhľadávaniu a dožadovaniu si obrazovky, pretože z nich robíme niečo výnimočné a vzácne. Rizikové je i používanie obrazovky na upokojenie dieťaťa alebo na odpútanie pozornosti, kedy si neosvojí vhodnejšie stratégie zvládania nepohody a bude sa potrebovať upokojovať, či zamestnávať práve obrazovkou.
Počítač, mobil a televízor sú veľmi lákavými aktivitami, od ktorých je niekedy ťažké odísť aj nám dospelým. Deti častokrát ešte nemajú rozvinutú takú mieru sebakontroly, aby vedeli od obrazovky odísť, ak ich aktivita baví. Pri nastavovaní pravidiel je dôležité jasne zadefinovať to, koľko času môže dieťa tráviť pri obrazovke a akým spôsobom. Takto sa vyhneme neustálemu dohadovaniu a vyjednávaniu, a stačí nám tak zopakovať len dohodnuté pravidlo, napríklad: „dobre vieš, že máme pravidlo, že hodinu denne, keď sa naučíš.“ Je dôležité myslieť na to, aby zároveň nenarúšali iné dôležité aktivity, akými sú kvalitný spánok, učenie sa, pravidelný pohyb, jedenie, či priestor na zdravé „ničnerobenie“. Našou úlohou je zadefinovať hranice a s mierou dohliadnuť, aby sa dodržiavali. Mikromanažment v podobe neustálej kontroly môže negatívne ovplyvniť rozvoj sebakontrolujúceho správania u dieťaťa. Inými slovami, dieťa si nebude schopné ustriehnuť čas a bude očakávať od nás, že ho zastavíme.
Filmy, rozprávky, reklamy a hry sú vytvárané tak, že sa snažia neustále upútavať našu pozornosť, aby sme od nich nechceli odísť. Predstavte si to tak, ako keby im niekto každú chvíľku ukázal novú hračku. Ak je pri hre zapnutá obrazovka, rozptyľuje ich to od inej aktivity. Zároveň, pri častom pozeraní sa im môžu iné aktivity zdať nudné, pretože ich tak intenzívne nestimulujú a dieťa sa musí v hre „motivovať“, resp. stimulovať samo. Stáva sa potom, že takéto deti sa často nudia, nevedia sa zamestnať a potrebujú, aby ich zabávali druhí. Veľmi užitočné je mať vytvorené pravidelné miesta, či aktivity bez obrazovky, napr. počas jedenia, hodinu pred spaním, pri spoločnej hre, vonku v prírode, pri učení (ak je to možné) a pod. Ak deti vidia, že pravidlá dodržiavame aj my dospelí, bude to pre nich prirodzenejšie – ako rodičia sme pre nich najväčším vzorom.
Vek 11 – 18 rokov
Americká pediatrická asociácia na základe dlhodobých výskumov odporúča v tomto veku mať s deťmi jasne nastavené pravidlo, koľko času môžu stráviť pred obrazovkou (ráta sa tu počítač, televízor aj telefón) a zahŕňa zábavné aktivity ako pozeranie filmov a hranie hier, ale aj vzdelávacie aktivity.
Benefity
Čas s obrazovkou môže byť súčasťou zdravého životného štýlu, ak je využívaný vyvážene a s mierou. Spôsob, aký trávia teenegeri pri obrazovke, často nie je rovnocenný. Niekto ich využíva skôr na štúdium a vzdelávanie sa, iní skôr na zábavu. Ideálne je, ak prevažuje edukatívne strávený čas nad zábavou (filmy, hry, chat). Podporme ich využívať obrazovku tak, aby budovala ich kreativitu, inteligenciu, rozvíjala záujmy a upevňovala vzťahy s rodinou a priateľmi. Internet ponúka veľké množstvo článkov, videí, filmov, hier, či programov, ktoré sadnú tomu, čo moje dieťa v danom veku potrebuje. Čas pred obrazovkou tak môže byť zároveň aj príjemnou aktivitou na utužovanie rodinných vzťahov.
Zapojme sa a buďme pri obrazovke niekedy spoločne s dieťaťom, bez hodnotenia a kritizovania toho, čo robí. Prejavíme tak záujem o to, čo má rado, dozvieme sa viac o tom, ako zvyčajne trávi čas a môžeme sa aj príjemne zabaviť. Ak nás aktivita nebaví a možno sa nám zdá aj trápna, či ako strata času, zapájať sa nemusíme, no môžeme prejaviť úprimnú zvedavosť ohľadne toho, čo ho na tejto činnosti baví a ako ju vníma. Miminálne tak lepšie spoznáme svojho potomka.
Toto obdobie je ideálne na učenie sa o bezpečnosti a ochrane súkromia na internete, aby lepšie vedeli rozpoznať nebezpečie a vhodne naň reagovať. Nastavenie rodičovskej kontroly tak nestačí.
Aktuálne už existujú hry, za ktorými nemusíme sedieť a ich zmyslom je, že sa musíme hýbať (tancovať, skákať, robiť drepy…). Rozširujú tak sprostredkovane naše záujmy a aktivity. Ak máme aj my, ako rodičia, radi obrazovky, takáto forma môže byť príjemnou zmenou. Využijeme spoločný čas ako rodina, zabavíme sa a možno si aj zašportujeme. Ideálne je, ak tieto (alebo iné) pohyby, ktoré sme si vyskúšali pred obrazovkou, prenesieme aj mimo obrazovku. Ak niekoho napríklad baví tancovať, môže ísť na spoločný kurz tanca, alebo si pustiť na dvore/ balkóne príjemnú hudbu a rozhýbať sa. Ak niekoho baviabojové hry, môže sa s rodičom prihlásiť na kurz bojového umenia.
Riziká a nevýhody
Deti v tomto veku majú tendenciu pripútať sa k obrazovkám, či už vo forme hrania videohier, sledovania seriálov a filmom, youtubu, vzdelávaním sa alebo „chatovaním“ s kamarátmi a neznámymi ľuďmi. Štúdie ukazujú, že teenegeri strávia pri obrazovke v priemere až 9 hodín denne. Aj v tomto období to vplýva negatívne na ich fyzický pohyb, kontakt s kamarátmi a rodinou, či úspech v škole. Príliš veľa obrazovky výrazne zvyšuje riziko obezity, problémy s pozornosťou, spánkom i úspešnosťou v škole.
Jedným z ďalších výskumných zistení je, že deti, ktoré trávia viac času za počítačom, si oslabujú sociálne zručnosti, čo vedie k väčším ťažkostiam v komunikácii s ľuďmi, pri nadväzovaní a prehlbovaní vzťahov, alebo riešení konfliktov. Aj keď dieťa používa sociálne médiá, aby držalo krok s priateľmi, je dobré, aby sa zároveň stretávalo s ľuďmi osobne. Pomáha mu to rozvíjať sociálne zručnosti a dáva možnosť skúšať nové veci, či formy komunikácie, najmä také, ktoré sa líšia od tých, ktoré sú zaužívané v rodine.
Nie je ľahké viesť teenegera k tomu, aby vydržal alebo rozvíjal nové záujmy. Veľa detí v tomto veku prestáva navštevovať krúžky a záľuby, ktoré ich predtým napĺňali, čo často vedie k tomu, že sa ich aktivity zúžia hlavne na tie pred obrazovkou. Jedným z hlavných výchovných pravidiel, aby sme deti k tomu nedoviedli aj my rodičia je: nikdy ich netrestáme tým, že im zakazujeme ich záujmy a krúžky.
S teenegermi môže byť niekedy náročné dohodnúť sa, no aj v tomto období je dôležité mať dohodnuté určité pravidlá. Jedným z nich je vypnutá obrazovka počas spoločného času a v čase spánku. Ostatné pravidlá sa tvoria individuálne, aby sedeli na danú rodinu a dieťa. Ak dieťa pre obrazovku zanedbáva svoje záľuby, osobný kontakt s rovesníkmi a rodinou alebo veľmi málo spí, je to silný signál, že situáciu nemá pod kontrolou. Pomôckou môže byť aj jasne dohodnutý čas, ktorý môže denne tráviť pred obrazovkou. Takto sa vyhneme neustálemu dohadovaniu a vyjednávaniu, a stačí nám tak zopakovať vopred dohodnuté pravidlo, napríklad: „dobre vieš, že máme pravidlo, že…“. Ak sú pravidlá vytvárané spoločne, majú väčší efekt. Naopak ak pravidlá určí rodič a dieťaťu ich len oznámi, deti majú tendenciu ich vnímať ako trest. Našou úlohou je zadefinovať hranice (dohodnúť pravidlá a dôsledky pri ich porušení) a dohliadnuť, aby sa dodržiavali. Mikromanažment v podobe neustálej kontroly však môže negatívne ovplyvniť rozvoj sebakontrolujúceho správania u dieťaťa. Inými slovami, dieťa si nebude schopné ustriehnuť čas a bude očakávať od nás, že ho zastavíme.
Deti sú veľmi všímavé a vnímavé. Ako rodičia im slúžime ako model správania. Práve z toho dôvodu nestačí, ak sa snažíme dohodnúť pravidlá fungovania, pokiaľ my sami ich nedodržiavame. Ak dieťa vidí, že jeho rodič pozerá e-maily počas večere, vysedáva do noci pred telkou a ešte pri tom pozerá do mobilu alebo sedí do noci za počítačom, či už pri práci alebo pri hre, vníma to ako bežnú realitu. Potom pre neho bude ťažšie akceptovať pravidlá a nevedomky môže správanie rodiča kopírovať.
Rodičia a obrazovky
Aj my dospelí trávime, niekto viac a niekto menej, čas pred zariadeniami ako televízor, počítač, smartphone alebo tablet. Stali sa súčasťou nášho života do takej miery, že sa nám môže zdať až neprirodzené, keď sme nejaký čas bez nich. Väčšinou ich vnímame ako užitočné, dokonca nevyhnutné, a málokedy si uvedomujeme ich negatíva a ich nežiadúci vplyv na deti. Práve množstvo času a spôsob, akým obrazovku využívame veľmi vplývajú na to, ako bude vyhľadávať a do určitej miery aj zaobchádzať s obrazovkou aj naše dieťa. Dôvod je jednoduchý: pozorovanie a napodobňovanie sú jedným z dôležitých spôsobov učenia sa o svete.
Anya Kamenetz, vo svojej knihe Rodičovstvo: Obrazovky a naša rodina hovorí o „obojsmernom toku“ vplyvu obrazoviek. Ide o zaujímavý efekt, ktorý si dlhodobo všímala počas výskumu v rodinách. Obojsmerný tok znamená, že ak rodičia trávia veľa času za obrazovkou, opakujú to isté aj ich deti. Zároveň zvýšené používanie obrazoviek deťmi vedie k častejším emocionálnym problémom, výbuchom, „vyčíňaním“ alebo naopak prílišným stiahnutím sa. Čím sú deti nepokojnejšie, tým sú rodičia viac stresovaní, kvôli čomu sa môžu sami viac uchyľovať k obrazovkám, alebo ich častejšie ponúkajú svojim deťom. Stáva sa z toho začarovaný kruh.
Ak sa nám zdá, že naše deti trávia pred obrazovkou veľa času, môže to niečo hovoriť aj o nás. Máme dostatočne jasné a dobre nastavené pravidlá? Ak áno, do akej miery ich dodržiavame aj my rodičia? Ak chceme, aby deti rešpektovali určité pravidlá, je dôležité, aby platili pre všetkých členov domácnosti. Prvým krokom je modelovať doma správanie, ktoré očakávame, že si deti osvoja. Deti do určitej miery vnímajú, ako trávime čas pred obrazovkou, či skôr aktívne alebo pasívne, edukatívne alebo zážitkovo. Naše správanie berú ako normu, čiže si myslia, že tak nejako to asi vyzerá v každej rodine. Odhliadnuc od aktivity, ktorú pred obrazovkou robíme, deti sú veľmi vnímavé aj na čas, ktorý tam strávime. Cez svoju optiku vidia svet trošku inak. Veľmi dobre si všímajú, kedy si volíme obrazovku namiesto kontaktu s nimi a cez toto vnímanie následne aj reagujú na nás a vzťahujú sa k obrazovkám.
Tipy, ktoré môžete doma aplikovať
Limitovať čas pred obrazovkou na 2 hodiny denne.
Zadefinovať si čas, kedy sme všetci bez obrazoviek (napr. večera, v aute, pri spoločenských hrách).
Nenechávať bežať televízor ako pozadie, ak trávime čas s rodinou. Radšej si zapnúť na pozadí len hudbu (bez obrazu).
Počas rozhovoru s iným členom domácnosti odložiť/vypnúť obrazovky a venovať sa mu/ jej na 100%, kým rozhovor neskončí.
Ak sa s nami deti chcú hrať, či už doma alebo vonku, venovať im svoj čas a telefón nechať vo vrecku. Ak nám cinkne mobil, najskôr dokončiť rozhovor, či aktivitu s dieťaťom, až potom pozrieť mobil. Dieťa to bude určite vnímať pozitívne a možno aj ocení.
Brať deti čo najviac do exteriéru, napríklad na spoločné prechádzky, bicykel, výlety, venčenie psa, či na ihrisko. Mobil vyťahovať len výnimočne (napr. ak si chceme urobiť spoločnú fotku). Telefóny môžu byť veľmi rušivé pri drobných interakciách s deťmi. Výskumníci tento negatívny jav pomenovali ako „technoferencia“.
Využívať obrazovky čo najviac užitočným spôsobom (na prácu, vzdelávanie sa, kontakt s blízkymi, ktorí sú ďaleko) a znížiť množstvo času pozeraním filmov, hraním hier a chatovaním.
Obrazovku často používame ako prostriedok na skrátenie času pri čakaní, cestovaní. Deti tým ale učíme, že toto je najlepší spôsob trávenia času, keď čakáme, či sa nudíme. Namiesto využívania obrazovky ako zabávača počas čakania, na cestách a pod., využívať radšej rôzne pamäťové hry, karty, čítanie si z knihy alebo kreslenie. Na internete je množstvo inšpirácii na hry s deťmi, na ktoré nie je nič potrebné.
Využívajme obrazovky tak, aby boli v náš prospech a nie protí nám.
Tento a daľšie články nájdete aj na stránkach nášho projektu
VNÍMAVO – Praktické rodičovstvo pre milujúcich rodičov
Na Facebooku
Na Instagrame