1. Majme dohodnuté jasné pravidlá ohľadne dôležitých vecí. Je dôležité, aby deťom bolo jasné, čo sa od nich konkrétne očakáva. Sadnime si spoločne a vytvorme pravidlá (a dôsledky) o dôležitých veciach vo fungovaní rodiny, či domácnosti, tak aby im deti rozumeli. Čím viac ich do toho zapojíme, tým väčšia šanca, že pravidlá budú akceptovať. Pravdaže nie je dobré mať pravidlá na všetko, deti potrebujú aj pocit, že rozhodujú sami o sebe.
2. Hranice sa prekračujú a sú spojené s dôsledkami. Hranice nie sú Čínsky („neprekročiteľný“) múr, sú skôr ako hranice krajiny, za ktorú je možné vycestovať za určitých podmienok. Ak hranicu prekročíme bez dovolenia, prichádzajú dôsledky. Venujme čas tomu, aby sme si s deťmi okrem hraníc pomenovali aj dôsledky, ktoré budú plynúť z ich porušenia. Deti tieto pravidlá budú s veľkou pravdepodobnosťou niekedy porušovať, preto je dobré, ak vopred vedia, čo ich potom čaká a zvážili, či im to za to skutočne stojí. Ak vaše dieťa neustále porušuje konkrétne pravidlo, pravdepodobne nemáme dobre nastavené dôsledky.
3. Dôsledky by nemali byť príliš mierne, ani príliš prísne. Zakázať dieťaťu televízor na mesiac len preto, že išlo do postele o 15 minút neskôr, ako bolo dohodnuté, bude pravdepodobne neprimeraný trest. Pri príliš silných trestoch hrozí, že voči nim začnú deti rebelovať. Rovnako príliš slabý dôsledok môže povzbudiť dieťa ďalej pokračovať v nežiaducom správaní.
4. Dôsledky by mali byť tie, ktoré aj vieme a chceme zrealizovať. Ak „hrozíme“ niečím, čo v skutočnosti nechceme urobiť, deti si to rýchlo všimnú a nebudú nás brať vážne ani v iných situáciách. Buďme v nich pevní a odpúšťajme ich len vo výnimočných situáciách. Ak sú často len tak odpustené alebo sa menia, deti si to rýchlo všimnú a využijú to pre seba.
5. Oceňujme žiaduce správanie. Pomenujme, ak si všimneme, že začalo dodržiavať nové hranice a oceňme to bez pomenovávania: to je „dobré“/“zlé“ alebo „správne“/“nesprávne“. Namiesto toho môžeme povedať: Vidím, že sa snažíš …. Páči sa mi, že robiš…. Vyhýbajme sa vetám, ktoré smerujú k hodnoteniu osoby a radšej popisujme len správanie.
6. Zostaňme pevní a pokojní, aj keď sa naše dieťa nahnevá alebo odmieta prijať v danej chvíli dôsledok. Hovoríť pokojným a pomalým hlasom je jedna z najťažších, no najdôležitejších vecí. Ak je dieťa v emócii, veľmi pravdepodobne nebude počúvať argumenty a vysvetlenia, ktoré mu podávame. Pre tú chvíľu stačí len zostať pevní a povedať: „hnevá ťa to, lebo…. naša dohoda však je, že…“. K hlbšej debate sa môžete vrátiť neskôr, keď sa obaja upokojíte.
Hranice nie sú pevným múrom, za ktoré sa dieťa nedostane.
Tento a daľšie články nájdete aj na stránkach nášho projektu
VNÍMAVO – Praktické rodičovstvo pre milujúcich rodičov
Na Facebooku
Na Instagrame