Pred nejakým časom som sa rozprávala s jedným učiteľom sebaobranny o tom, ako v rámci prevencie násilia a zneužitia, skúšajú po dohode s rodičom zlákať ich dieťa, aby s nimi niekde odišli. Všetci rodičia verili, že ich deti vedia a rozumejú, že s cudzím človekom nemajú nikde odísť, no i napriek tomu väčšina z nich odišla.
Kedy a ako s dieťaťom hovoriť o tejto nepríjemnej téme? A čo môžeme robiť pre to, aby sme ich naučili čo najviac, aby vedeli rozpoznať ohrozenie a vedeli naň zareagovať? Ako rodičia v tom nie sme bezmocní. Za posledné desaťročia sme nahromadili množstvo poznatkov, výskumov a návodov, na ktoré je dôležité zamerať sa.Výskumy ukazujú, že asi 90% zneužívania prichádza od ľudí, ktoré naše dieťa dobre pozná. Nestačí teda preto hovoriť s deťmi len o tom, ako sa správať voči cudzím ľuďom. Na prvý pohľad priateľský sused, či lekár si ľahko získajú dôveru nás i nášho dieťaťa a ľahko ju zneužijú.
Dnes sa budeme venovať deťom do 3 rokov. Áno, už aj v tomto veku je to dôležité. Tu sú deti veľmi zraniteľné a ťažšie nám vedia povedať, čo sa im deje. Pravdaže, všetky zásady platia aj pre staršie deti.
Deti, ktoré nemajú žiadne informácie z oblasti sexuality, sú pre zneužívateľov oveľa ľahšie oklamateľné. Učme ich preto, aby poznali rôzne časti svojho tela (aj tie intímne) a postupne ich aj vedeli zrozumiteľne pomenovať. Ideálne tak, aby rozumeli, ako ich voláme my, dospelí.
Často vidieť rodičov, ktorí nechávajú svoje dieťa vonku pri vode len tak nahé. Nikoho to nepohorší, veď je to len dieťa a je to tak jednoduché, nemusíme riešiť mokré oblečenie…. Deti ešte nerozumejú tomu, prečo sa my dospelí snažíme niektoré partie zakrývať a ukazujeme ich na verejnosti len za konkrétnych okolností (sauna, verejná sprcha, nudapláž) a nerozumejú ani, že existujú ľudia, ktorí sa na detské telo pozerajú s postrannými úmyslami. Je dôležité o tejto téme hovoriť, aby si dieťa nezískalo pocit, že sa môže všade vyzliekať a chodiť nahé, či dotýkať sa ich. Hovorme s nimi, prečo nosíme plavky a prečo je dôležité si pred cudzími zakrývať isté partie tela. Cieľom nie je trestať ich, či strašiť, ak sa odhalia. V tomto veku je dôležité, aby porozumeli pravidlám spoločnosti a my by sme im mali ísť príkladom. Hovorme v príkladoch, kedy je to ok a keď to robia v situácii, kedy to nie je vhodné, láskavo a zrozumiteľne ich na to upozornime.
Zároveň, ak im ukazujem a aj hovoríme, že niektoré časti tela patria len nám a nenecháme nikoho dotýkať sa ich, ani sa s nimi nikto nehrá, rýchlo tomu porozumejú a prijmú. Pravdaže sa nevyhneme aj debate o tom, kto a kedy to robiť môže (rodičia pri kúpaní, lekárka pri kontrole, atď.) a pred danými situáciami si to zopakujeme.
.„Veď ťa to nemohlo bolieť.“, „Prosím ťa, to by ti dedko neurobil, čo si vymýšľaš/ tak to určite nebolo.“, „Nič ťa nebolí.“ Zľahčovanie, spochybňovanie a vysmievanie sa v našich deťoch vytvárajú pocit, že nemôžu veriť tomu, čo cítia a vnímajú, a zároveň, že sa neoplatí zdôverovať mame a otcovi, lebo ich aj tak nebudú brať vážne. Ak budeme vždy brať vážne, čo naše deti trápi a čoho ich vystrašilo, zdôveria sa nám aj neskôr, ak sa ich niekto dotýkal a nebolo im to príjemné. Je dôležité uisťovať dieťa, že ak by sa ho niekto na týchto miestach dotýkal, alebo by sa ho dotýkal spôsobom, ktorý v ňom vyvoláva nepríjemné pocity, môže prísť za nami.
Ak dieťaťu vštepujeme, že bez ohľadu na okolnosti musí vždy “poslúchať“ každého dospelého, stáva sa potom voči zneužívaniu oveľa zraniteľnejšie. Zneužívatelia si rýchlo všimnú, že dieťa je prehnane poddajné a s väčšou pravdepodobnosťou urobí, čo mu povedia. Ak chceme byť múdrymi rodičmi, učme svoje deti, že poslušnosť je relatívna. Pripomínajme im, že: „Nikto by ťa nemal nútiť (dokonca ani my rodičia).“, „Nikto by od teba nemal chcieť, aby si pred rodičmi niečo tajil/ mal tajomstvo“.
Učme svoje deti povedať NIE, nielen druhým deťom, ale aj dospelým a členom rodiny. Ak zažijú, že je v poriadku povedať, že sa im niečo nepáči alebo niečo nechcú, ako napríklad: „Nie.“, „Toto nechcem.“, „Toto mi vadí.“, „Toto sa mi nepáči.“, „Nechaj ma.“, „Nechcem tu byť.“, „Choď preč.“, budú odvážnejšie povedať to aj cudziemu človeku, kamarátovi, či strýkovi, ktorý ich do niečoho tlačí.
Niekedy chceme potešiť našich blízkych, či kamarátov na návšteve a presviedčame naše deti, aby im dali pusu na pozdrav alebo si sadli na koleno, aj keď vidíme, že sa to dieťaťu až tak nepáči, alebo dokonca povedia nie. Je to krásny pohľad, avšak aj nebezpečná vec do budúcnosti. „Bezpečné dotyky“ ako objatie, sadnutie na koleno, by sme mali robiť len vtedy, ak s tým dieťa jednoznačne súhlasí. Dokonca aj ako rodičia by sme mali rešpektovať ich „nechcem, nie, stop, už dosť“. Vyzerá to ako maličkosť, avšak učí ich to, že oni sami majú kontrolu nad vlastným telom. Sú však aj deti, ktoré to robia prirodzene a rady bez toho, že by sme ich na to nejako navádzali, či nútili. Jednoducho zbožňujú objatia a túlenie sa. Nemusíme im to hneď zakazovať, no je dôležité s nimi hovoriť opakovane o tom, že takto sa voči cudzím alebo neznámym ľuďom nesprávame. Učme deti od narodenia, že pusa sa dáva len „blízkym“ (rodine, kamarátom a ľuďom, ktorých máme radi) a len na konkrétne miesta na tele (tvár, ruka).
Pri príchode dieťaťa na svet máme často túžbu ukázať všetkým, aké krásne stvorenie máme v živote. Meno na aute, či na oblečení, fotografie s dieťaťom z našich obľúbených miest verejne na internete a iné. Dávame tak zneužívateľovi príliš veľa informácií o svojom dieťati a jeho pohybe. Dieťa často inak reaguje, ak niekto cudzí k nemu príde a osloví ho menom, prípadne vie ešte pár detailov z jeho života (spomenie jeho hračku, mená rodičov, obľúbené miesta). Strážme si preto svoje súkromie a informácie, ktoré zdieľame s okolím.
„Neber si cukríky od cudzieho.“, toto bola veta, ktorú asi väčšina z nás počula v detstve od svojich rodičov. Ako však poznať, od koho nie a od koho áno, keď na ihrisku mi často ponúkajú tety chrumky a mame to vtedy vôbec nevadí? Nám dospelým to môže prísť jednoznačné, no pre naše deti nie. Sme si istí, že môžeme nášmu susedovi, či rodičovi na ihrisku úplne veriť? Jednoduchým pravidlom môže byť, že si môžem zobrať od niekoho iného len ak sa predtým spýtam mojich rodičov, či učiteľky v škôlke.
Odborníci na starostlivosť o deti a prevenciu zneužívania odporúčajú, aby všetci rodičia viedli so svojimi deťmi takéto rozhovory.
Tento a daľšie články nájdete aj na stránkach nášho projektu
VNÍMAVO – Praktické rodičovstvo pre milujúcich rodičov
Na Facebooku
Na Instagrame