Skutočný príbeh otecka

Rád by som s vami zdieľal jeden príbeh z ihriska. Nedávno intenzívne napršalo a ja som sa so svojím 1,5 ročným synom vybral von. Keďže syna veľmi lákajú mláky (ako asi každé dieťa), obul som mu gumáky a nepremokavé gate, a vybrali sme sa na prechádzku. Som rodič, ktorý sa snaží synovi nezakazovať to, čo nie je nevyhnutné a nechávam ho experimentovať a poznávať svet. Mláky, hlina, blato, či kamene sú pre neho asi najobľúbenejšie hračky. Hry na takýchto miestach mu robia nesmiernu radosť a vnímam, že aj podporujú jeho drobnú tvorivú hlavičku. A my s manželkou sme ochotní riskovať, že si oblečenie zničí alebo zašpiní.

Vybrali sme sa teda von hľadať mláky. Našli sme jednu pri ihrisku, kde mal syn k dispozícii aj rôzne „erárne“ predmety z pieskoviska, ako nádobky, či lopatky. Páčilo sa mu naberanie vody, prelievanie, či prenášanie vody z mláky do mláky. Naokolo boli ešte dve staršie detí, ktoré jeho hra zaujala. Veľmi rýchlo sa vybrali k mláke. Zrazu ich mama začala rozrušenie kričať: „nechoďte do tej mláky, je tam špinavá voda a budete z toho zajtra chorí“. V tej chvíli som si uvedomil, že výchovný prístup tejto rodiny je veľmi odlišný od toho nášho. Zostal som zmätený. Nechcel som provokovať tieto deti, ktoré to mali zakázané. Zároveň som nevedel, prečo by som mal svojmu synovi túto hru zrazu zakazovať, keď nerobil nič zlé. Uvažoval som, či neísť niekde ďalej do druhej mláky, ale vedel som, že synovi sa tu veľmi páči a veľmi ťažko by to znášal.

Rozmýšľal som, či je tu správne morálne riešenie, a zároveň, ako to vyriešiť, aby bol aj dobrým príkladom pre syna. Uvedomoval som si, aké to môže byť niekedy náročné stretávať sa na ihriskách s rôznymi názormi a výchovnými štýlmi iných rodičov. Asi každý z nás sa aspoň raz dostal priamo, či nepriamo do stretov, ktoré vyvolali buď pobúrenie v nás rodičoch (to naozaj ten rodič tomu dieťaťu dovolil…?!) alebo vzdor našich detí (ktoré to chcú tak, ako to majú tie iné deti).

A tak som sa zo slušnosti tej mame ospravedlnil za to, že som si neuvedomil, že jej deti to provokuje, no zároveň som vyjadril svoj pozitívny postoj k hraniu sa môjho syna v mlákach. Chcel som vyjadriť svoj postoj aj preto, aby môj syn počul, že je to v poriadku, ak sa hrá v mláke. Zdalo sa, že ospravedlnenie vnímala ako pozitívne gesto. Situáciu to však nevyriešilo. Vyzeralo to, že zostávali dve možnosti. Zobrať syna a odísť niekde inde, alebo nechať matku s dvomi deťmi, aby si situáciu vyriešila sama. Ak zostaneme na ihrisku, oni budú pravdepodobne musieť odísť. Rozhodol som sa zostať. Nakoniec sa situácia prirodzene vyriešila a rodina musela z nejakého dôvodu odísť domov. Po chvíľke prišla na ihrisko iná mamička s deťmi, ktoré sa k môjmu synovi pridali a spoločne sa hrali s vodou v mláke. Atmosféra sa výrazne zmenila a deti si hru vonku veľmi užili.

Pohľad psychológa

Každý jeden rodič má svoj vlastný výchovný štýl. Vplyvom našej vlastnej výchovy z detstva, sociálnym prostredím, skúsenosťami, či drobnými zraneniami v minulosti prinášame do výchovy našich vlastných detí práve tie naše špecifické prvky i chybičky. Pri výchove sa potom nerozhodujeme vždy racionálne, ale aj vplyvom našich emócií a skúseností z minulosti.

Vo svojom okolí i pri práci s rodičmi si všímam, že aj tlakom na väčšiu bezpečnosť detí prichádza súčasne do výchovy viac príkazov a obmedzení. Kedysi sme sa hrali viac „na ulici“, teraz je hra na kontrolovaných ihriskách pod dohľadom rodičov. Tým pádom máme ako rodičia aj viac príležitostí na zásahy, kontrolu a usmernenie. Často okolo seba počujem rodičov hovoriť slová:
„Nezašpiň sa, nelez tam, lebo to sa nepatrí, hraj sa len na tráve, s hlinou sa nehráme, nesyp piesok na mykľavku, lebo šmykľavka slúži na šmýkanie (a nič iné)….“. Možno poznáte aj vy dilemu, kedy bilancujete pozitíva a negatíva a zvažujete, či niečo ešte dovoliť alebo je to už príliš. Ako matka sa v takých chvíľach zvyknem pýtať samej seba: „Je to o mne alebo je kutočný dôvod, prečo danú vec môjmu dieťaťu nechcem dovoliť vyskúšať? Je to nebezpečné? Učí ho to do života niečo negatívne?“.



Ak sa vydáme na cestu zákazov a obmedzení len preto, že sa to „nepatrí“ alebo preto, že sa bojíme, čo by si o nás pomysleli druhí ľudia, ochudobňujeme naše deti o dôležité zážitky a skúsenosti, ktoré podporujú ich tvorivosť, fantáziu, motoriku, lepšie pochopenie, ako funguje svet okolo nás, či dokonca nové záľuby (napr. výroba z hliny, záhradka). Deti tak môžu stratiť hravosť a prirodzenú zvedavosť, ktoré môžu byť veľmi nápomocné pri učení sa v škole, či spokojnosti v budúcom povolaní. Zároveň si môžu osvojiť presvedčenie, že by mali robiť len veci, ktoré od nich spoločnosť očakáva, ktoré sa „patria“ a začnú odmietať iné aktivity, ktoré by im mohli prinášať radosť a relax.

Nechajme deti byť deťmi a robiť veci, ktoré nám dospelým môžu pripadať nevhodné, či „hlúpe“, ak tým neohrozujú seba, či druhých a ich majetok.
Raz sa nám za to odvďačia 😉


Tento a daľšie články nájdete aj na stránkach nášho projektu
VNÍMAVO – Praktické rodičovstvo pre milujúcich rodičov
Na Facebooku
Na Instagrame